-
Netradičná letná dovolenka v Strednej Ázii – Kirgizstan
Kirgizstan* – krajina, ktorej prírodné krásy mi pripomínali zábery z USA, Austrálie či Nového Zélandu okorenené orientálnym nádychom miestnych bazárov a mešít.
*spisovne Kirgizsko, ale srdcu miestnych obyvateľov a aj mne je bližší názov Kirgizstan
Mapa sveta s vyznačenou polohou Kirgizstanu Na vstup do Kirgizstanu sme si nezvolili medzinárodné letisko, tak ako drvivá väčšina z toho zatiaľ neveľkého počtu turistov, ale peší prechod kazašsko-kirgizskej hranice. Myslím, že hlavný autor tohto nápadu (podotýkam, že nie ja), tento spôsob rýchlo oľutoval po tom, čo sme v nie veľmi prívetivom priestore pasovej kontroly na kazašskej strane strávili viac než hodinu. Počas tejto doby postupne všetkým štyrom účastníkom „expedície“ zadržali pasy a asi aj na vyšších miestach sa radili, z akej krajiny to vlastne pochádzame a čo sa stalo s Československom. Nakoniec nám pasy vrátili a mohli sme prejsť na pasovú kontrolu Kirgizstanu. Tu boli formality rýchlejšie, ale aj tak sme boli očividne miestnou atrakciou a ako prémiu dostala sestra geografické otázky typu „Slovensko alebo Slovinsko? Kde je Sarajevo? Aké je hlavné mesto Slovenska?“ a pod.
Našou prvou zastávkou v Kirgizstane (po návšteve toaliet, kde sme veľmi rýchlo pochopili, že turizmus je tu ešte „v plienkach“), bol motorest na ceste k jazeru Issyk-Kuľ. Tu nám bolo hneď jasné, že sme v krajine s väčšinovým obyvateľstvom vyznávajúcim islám, keďže súčasťou reštaurácie bolo aj miesto vyhradené na modlitbu.
Miestny motorest s miestom vyhradeným na modlitbu a mapou Kirgizska s vyznačenou polohou jazera Issyk-Kuľ Cieľom nášho prvého dňa v Kirgizstane bolo jazero Issyk-Kuľ (v preklade „horúce jazero“), na pobreží ktorého sme sa predsa len na 2 hodiny cítili ako na letnej dovolenke pri mori. Je to druhé najväčšie slané jazero na svete (po Kaspickom mori) a druhé najväčšie horské jazero (po jazere Titicaca). Napriek nadmorskej výške 1 608 m. n. m. nikdy nezamŕza.
Letná idylka v Kirgizstane – jazero Issyk-Kuľ a na pozadí pohorie Ťanšan 
Plavba po jazere Issyk-Kuľ 
Mierne vlny na jazere dotvárali morskú atmosféru 
Model jazera Issyk-Kuľ v Historickom múzeu v meste Cholpon-Ata Po návšteve Historického múzea v meste Cholpon-Ata na severnom pobreží jazera Issyk-Kuľ, ktoré obsahovalo zaujímavé expozície o histórii a kultúre Kirgizska, sme sa presunuli do mesta Karakol. Toto mesto je známe mešitou v štýle čínskej pagody. Koncom 19. storočia na toto územie utekali Dungani (čínsky hovoriaci muslimovia) pred perzekúciou v Číne. Mešita bola dokončená v roku 1910, je postavená z dreva a bez jediného klinca.
Mešita v čínskom architektonickom štýle
Časy piatich povinných modlitieb V meste Karakol sme navštívili aj pravoslávny chrám sv. Trojice z konca 19. storočia, ktorý bol taktiež postavený z dreva a bez použitia klincov.
Pravoslávny chrám sv. Trojice v meste Karakol JAZYKOVÉ OKIENKO
Mňa ako osobu, ktorá do istej miery ovláda arabčinu a má základy ruštiny (minimálne viem čítať azbuku), zaujal kirgizský jazyk. Často som si tak mohla prečítať rôzne nápisy, ktoré boli písané v cyrilike, ale slovo mi bolo známe z arabčiny. Z lingvistického hľadiska to bol vskutku zaujímavý zážitok. Ako príklad uvádzam označenie budovy historického múzea. Nápis v cyrilike znel тарых музейи, čo som si prečítala ako „tarich muzeji“. Z arabčiny poznám slovo تاريخ (história, ale aj dátum), vyslovované ako „tárích“. Podobne napr. obchod – дүкөнү, čo som si prečítala ako „dukenu“, pričom jeden z výrazov pre obchod v arabčine je دكان, vyslovované ako „dukán“.
Príklad spojenia arabského slova s cyrilikou v kirgizskom jazyku č. 1 – „TARICH“ (história) 
Príklad spojenia arabského slova s cyrilikou v kirgizskom jazyku č. 2 – „DUKENU“ (obchod) V blízkosti jazera Issyk-Kuľ sa na pozadí okolitých zelených lúk a úbočí vynímajú červené skaly Jeti-Ögüz Rocks (v preklade „sedem býkov“, ktorých z určitého uhla pohľadu možno v skalách naozaj vidieť). Krátka turistika v okolí nám poskytla príležitosť vychutnať si čaro a pokoj tohto miesta spolu s nádhernými scenériami, pripomínajúcimi národné parky v Austrálii či USA.
Jeti-Ögüz Rocks – legendárne červené skaly Kirgizstanu 
Jeti-Ögüz Rocks s miestnou mešitou 
Ľahká turistika v okolí Jeti-Ögüz Rocks Krásu prírody v okolí jazera Issyk-Kuľ si krátko po svojom lete do vesmíru užíval aj Jurij Gagarin, ktorý tu strávil istý čas v sanatóriu s horúcimi prameňmi. V údolí Barskoon si Gagarina pripomínajú hneď dvakrát – menšou bustou a veľkou tvárou vytesanou priamo do masívnej skaly na brehu horskej rieky.
Jurty, zeleň a busta Gagarina v kirgizských oblakoch
Jurij Gagarin a kirgizská príroda Na južnom brehu jazera Issyk-Kuľ sa nachádza aj Skazka Canyon – doslova „rozprávkový kaňon“ („skazka“ v ruštine znamená rozprávka). Názov dokonale odráža nádheru tejto lokality – všade kam oko dovidí sa rozprestierajú eróziou vzniknuté skalné útvary v žltých, červených a okrových farbách pripomínajúce rôzne rozprávkové bytosti či dokonca Veľký čínsky múr. Prechádzka touto krajinou bola ako prechádzka po inej planéte. Ťažko sa hľadajú slová, treba vidieť na vlastné oči!
Skazka Canyon – Rozprávkové údolie v Kirgizstane (vľavo „Veľký čínsky múr“) 
Flóra v Skazka kaňone 
Sestry na ceste po Kirgizstane 
Prírodné umenie v Skazka Canyon Nezabudnuteľným zážitkom bolo stretnutie s miestnymi sokoliarmi alebo lovcami orlov. Orla tu nazývajú „berkut“ – malo by ísť o tzv. zlatého orla, ktorý ma zadnú časť hlavy pokrytú dozlata sfarbeným perím. Kirgizskí „orliari“, známi ako „berkuči“, zachovávajú lovecké tradície svojich predkov, pre ktorých bol tento spôsob lovu (najmä na líšky, zajace a vlkov) dôležitou súčasťou ich kočovníckeho života, ktorým si zabezpečovali dostatok potravy a kožušín na zimu. Orly s miestnymi lovcami tvoria silné puto približne 15-20 rokov. Následne sú vypustené do voľnej prírody.
Miestni sokoliari, či skôr „orliari“ – “berkuči“ Súčasťou stretnutia s týmito usmievavými a priateľskými ľuďmi bola aj ukážka tradičného lovu. Následne sme si mohli každý podržať sokola aj orla na ruke a okúsiť tak váhu týchto majestátnych zvierat či vyskúšať lukostreľbu.
Udržať váhu tohto zvieraťa na jednej ruke veru nie je žiadna sranda 
Sokol bol už iná váhová kategória Presuny autom boli tiež zážitkom samým o sebe. Výhľady na miestne mešity a cintoríny na pozadí krásnej prírody a hôr boli naozaj jedinečné.
Mešita v objatí zelených pahorkov 
Pohľad z auta na jeden z mnohých muslimských cintorínov 
Ďalší zaujímavý výhľad z auta Počas jedného z presunov sme natrafili aj na voľne žijúce ťavy.
Ťavy dvojhrbé GASTRONOMICKÁ ODBOČKA
Naším najobľúbenejším jedlom počas pobytu v Kirgizstane sa stala výdatná polievka Ašlan-fu (Ashlyan-fu), ktorú do Kirgizstanu priniesli muslimskí Dungani z Číny. Je to ideálna letná polievka, keďže sa servíruje na studeno. Obsahuje množstvo zeleniny, mäsa a typickú bielu hmotu, ktorú sa nám nepodarilo identifikovať (pravdepodobne ide o nejaký typ „rezancov“ zo škrobu). Pridáva sa ocot, cesnak, rôzne bylinky a čili, čiže častokrát ide o dosť pikantnú polievku. Táto zmes rôznych ingrediencií je dokonalým zážitkom pre chuťové poháriky. Vrelo odporúčam vyskúšať! My sme si ju objednávali takmer v každej reštaurácii a nikdy sme neboli sklamaní. Dokonale zasýtenie za menej než dve eurá.
Polievka Ašlan-fu verzia č. 1 + neodmysliteľný čaj 
Polievka Ašlan-fu verzia č. 2 – tu sú ingrediencie oddelené a je potrebné si ich zmiešať priamo na tanieri. Pre milovníka čajov je Kirgizstan ideálna krajina – čaj sa tu pije všade a ponuka je široká (čierny, zelený, bylinkový, ovocný). Pripravuje sa veľkom čajníku a pije sa z malých mištičiek. Správne sa servíruje tak, že sa najskôr vyleje z čajníka do misky, potom sa obsah misky vráti späť do čajníka, aby sa čaj premiešal a až následne sa znova vyleje do misky a môže sa piť.
„Snack“ na kirgizský spôsob 
Jedlo v Kirgizstane lahodí nielen oku, ale aj chuťovým pohárikom Chlieb non/nan – má v celej Strednej Ázii takmer posvätnú úctu. Ten kirgizský zaujme aj z vizuálneho hľadiska – má okrúhly tvar a jeho zlatistý povrch je pokrytý ornamentálnou výzdobou. Čerstvý sa podáva takmer ku každému jedlu, ale výborne chutí aj sám o sebe.
Cestovateľské zátišie s výborným kirgizským chlebíkom Cestou do hlavného mesta – Biškeku, sme sa zastavili pri veži Burana. Je to jedna z najstarších architektonických pamiatok v Strednej Ázii, postavená bola v 10. resp. 11. storočí. V súčasnosti je pod ochranou UNESCO. Pôvodne to bol 45-metrový minaret, ktorý v dôsledku silného zemetrasenia v 15. storočí prišiel o svoju hornú časť, čím sa jeho výška znížila na 25 metrov. Aj tak je to impozantná stavba, ktorá sa vyníma na pozadí pohoria Ťanšan.
Veža – minaret Burana 
Pohľad z okna hotela v hlavnom meste Centrom mesta Biškek je námestie Ala-Too. Nachádza sa tu budova Múzea národnej histórie. Kedysi priamo pred múzeom stála obrovská socha Lenina, ktorá bola v roku 2003 premiestnená za budovu múzea. V súčasnosti námestiu dominuje hrdina kirgizského národného eposu Manas na koni a najmä obrovská kirgizská zástava. Tú tvorí slnko so štyridsiatimi lúčmi, symbolizujúcimi štyridsať kmeňov žijúcich v krajine. Uprostred slnka je tzv. tunduk, čo je klenba jurty, tradičného obydlia miestnych obyvateľov. Červený podklad sa pripisuje zástave bájneho hrdinu Manasa.
Námestie Ala-Too – hlavné námestie v Biškeku Biškek je podobne ako iné stredoázijské mesta, ktoré sme počas našej netradičnej letnej dovolenky navštívili, plný širokých bulvárov, zelene a rozľahlých parkov. V jednom z nich sa nachádza obrovské ruské kolo, z ktorého je nádherný výhľad na celé mesto a okolité hory. Domáci radi trávia voľný čas s rodinou a priateľmi a najmä deťmi práve v parkoch, ktoré sú plné atrakcií pre menšie i väčšie deti.
Ruské kolo v parku v Biškeku V Biškeku sme navštívili aj centrálnu mešitu, ktorá bola otvorená v roku 2018 za účasti kirgizského a tureckého prezidenta. Postavená bola s finančnou podporou Turecka, čo sa odráža aj na typickej osmanskej architektúre. Je to jedna z najväčších mešít v Strednej Ázii.
Istanbul či Biškek? To je otázka. Jeden z top vizuálnych zážitkov. Najrušnejším miestom, ktoré sme v Biškeku zažili, bol určite bazár Oš. Toto „mesto v meste“ na prvý pohľad pôsobí veľmi chaoticky. Po dlhšom túlaní sa uličkami sme však zistili, že je rozčlenené na časti, v ktorých sa predáva vždy konkrétny druh tovaru – ovocie, zelenina, čerstvé mäso, chlieb, koreniny, sušené ovocie, oriešky, oblečenie, obuv, elektronika, hračky, domáce potreby atď. Ponuka je veľmi široká, dostať tu asi naozaj všetko. My sme nič konkrétne nezháňali, len sme nasávali atmosféru pravého stredoázijského bazáru a dúfali, že sa zo spleti uličiek raz vymotáme.
Ponuka sušeného ovocia a orieškov na bazáre 
Ponuka korenín 
Kufor plný čerstvých melónov 
Čerstvá zelenina 
Čerstvé pečivo S orientálnou atmosférou rušného bazáru ostro kontrastovalo moderné nákupné centrum, ktoré sa ničím nelíšilo od tých, ktoré poznáme z našich končín. Možno len ponukou korenín na váhu v potravinách.
Moderné nákupné centrum v Biškeku 
Ponuka korenín na váhu v miestnom supermarkete Kirgizstan je krajina, ktorá zatiaľ nie je turisticky veľmi známa (a úprimne, zatiaľ nemá ani vybudovanú turistickú infraštruktúru – napr. taká návšteva toaliet až na pár výnimiek bola ako cesta do predminulého storočia), no práve preto sa ju oplatí navštíviť, keďže ľudia sú tu veľmi priateľskí a neskazení masovým turizmom a príroda je stále nedotknutá a vskutku uchvacujúca. Keď opomenieme cenu leteniek, tak krajina sama o sebe je veľmi lacná a dosýta sa tu dá najesť za menej než 2 eurá.
Kirgizské zátišie 
Aj takto môže vyzerať obchod so suvenírmi v Kirgizstane Na záver pripájam link na ocinov článok o ďalších zaujímavostiach Kirgizstanu:
https://bookspavol.com/kirgizstan-krajina-v-srdci-azie/ (tlačená verzia)
-
EDINBURGH
O tom, že Edinburgh patrí medzi moje najobľúbenejšie mestá svedčí to, že v októbri 2022 som tu zavítala už ôsmy raz. Mesto ma očarilo hneď pri prvej návšteve v roku 2011, kedy sme tu strávili len asi deň a pol v rámci poznávacieho zájazdu po Škótsku, a to aj napriek tomu, či možno práve vďaka tomu, že takmer celý čas pršalo alebo aspoň mrholilo. Vôbec ma neprekvapuje, že sa tu narodili, čerpali inšpiráciu či rovno tvorili mnohí známi spisovatelia. Pre mňa osobne to navždy bude „mesto Harryho Pottera“. Atmosféra ako vystrihnutá z kníh J. K. Rowlingovej je tu všadeprítomná.
The Vennel – schody s ikonickým výhľadom na Edinburgh Castle Keďže po príchode do centra ma vždy zaplaví zvláštny pocit, že som tu „doma“, nerobilo mi problém prijať rolu „sprievodkyne“ pre moje dve kamarátky, z ktorých jedna bola v Edinburghu po prvý raz. A tak sme v priebehu 2 dní prešli všetky najdôležitejšie turistické atrakcie mesta. Osobne však odporúčam v Edinburghu stráviť min. 3 až 4 dni. Sama mám ešte na zozname miesta, ktoré by som rada videla, a to už mám pochodené naozaj veľa.
Pohľad na Old Town z Princes Street Gardens 
Jeseň v Princes Street Gardens Princes Street Gardens rozdeľujú Edinburgh na Staré a Nové mesto (Old Town a New Town). Pod pojmom New Town si však netreba predstavovať moderné mesto plné presklených výškových budov. Výstavba „nového mesta“ začala koncom 18. storočia mala veľký vplyv na európske mestské plánovanie. Na rozdiel od úzkych uličiek stredovekého „starého mesta“ tu možno prechádzať širokými ulicami, otvorenými námestiami a obdivovať elegantné georgiánske mestské domy. Harmónia i kontrast medzi týmito dvoma časťami vytvárajú unikátne genius loci celého Edinburghu.
Architektúra New Town Nakoľko prvý deň nás v Edinburghu privítal dosť intenzívny dážď, využili sme ho najmä na nákupy na najznámejšej ulici “nového mesta” a zároveň hlavnej nákupnej ulici – Princes Street. Okrem tradičných suvenírových obchodov sú tu klasické obchody s oblečením, jeden z najstarších obchodných domov – Jenners a moje obľúbené kníhkupectvo s kaviarničkou s nádherným výhľadom na Edinburgh Castle.
Obchodný dom Jenners a Scott Monument alebo “gotická raketa” Pre mňa jeden z najkrajších výhľadov na Edinburgh Castle je zo St. Cuthbert’s Parish Church, ktorý sa nachádza na konci Princes Street. Veď posúďte sami. Svietiace lampy ešte umocňujú čaro tohto miesta.
Rozprávkový Edinburgh Návšteva Edinburghu sa nemôže zaobísť bez prechádzky po hlavnej ulici Old Town – Royal Mile. Ako názov ulice prezrádza, je dlhá jednu (škótsku) míľu a spája Holyrood Palace (oficiálne sídlo britského panovníka v Škótsku) s Edinburgh Castle. Počet turistov na Royal Mile a najmä na nádvorí hradu ma prekvapil. Nepamätám si, že by som tu niekedy predtým zažila také davy. Alebo som si počas pandémie len možno odvykla od veľkých más turistov. Radšej som užívala pohľad ponad edinburské strechy, ktoré sú, mimochodom, tiež veľmi fotogenické, na Arthur’s Seat. Je to vyhasnutá sopka, z ktorej je za pekného počasia nádherný panoramatický výhľad na celý Edinburgh.
Pohľad z Edinburgh Castle na Arthur’s Seat Pri prechádzke po Royal Mile odporúčam všímať si úzke uličky (closes) po oboch stranách ulice. Ich názvy v štýlovom zlato-čiernom prevedení sú uvedené nad vstupom do každej z nich. Jednou z mojich obľúbených je Lady Stair’s Close, ktorá vedie na čarokrásne nádvorie. K magickému svetu Harryho Pottera sa tu vďaka lampe v strede nádvoria pripája svet Narnie. V jednom z historických domov sa nachádza Writers’ Museum, v ktorom sa návštevníci (bezplatne) dozvedia o známych škótskych spisovateľoch ako Robert Burns, Walter Scott či Robert Louis Stevenson.
Lady Stair’s Close Na Royal Mile sme nemohli vynechať St Giles Cathedral. Má krásny gotický interiér a impozantnú Thistle Chapel – kaplnku škótskeho rytierskeho Rádu bodliakov.
St Giles Cathedral V blízkosti St Giles’ Cathedral sa nachádza jedno z „tajných“ miest, kde sa vždy rada zastavím. Akoby tu zastal čas v 19. storočí.
Barrie’s Close Keďže po takmer celodennom daždi sa podvečer začalo vyjasňovať, rozhodli sme sa zdolať ešte zopár schodov a vychutnať si západ slnka a ikonický pohľad na Edinburgh z Calton Hill. Dovidieť odtiaľto až na pobrežie Severného mora a záliv Firth of Forth.
Jeden z najkrajších výhľadov na panorámu Edinburghu je z Calton Hill. V Edinburghu nemožno vynechať ani návštevu cintorínov, ktorých je tu naozaj veľa.
Jeseň na edinburskom cintoríne K temnejšej histórii Edinburghu patria príbehy o vykrádačoch hrobov, ktorí miestnej prestížnej lekárskej fakulte „dodávali“ relatívne čerstvé telá na študijné účely. “Najslávnejší” boli Burke a Hare, ktorých príbeh bol aj sfilmovaný a v skratke si ho možno vypočuť vo veľmi chytľavej piesni Burke and Hare od Robina Lainga.
Cintorín Greyfriars Kirkyard Najznámejší cintorín je Greyfriars Kirkyard. J. K. Rowlingová tu z náhrobných kameňov čerpala inšpiráciu pre mená niektorých postáv. Na cintoríne odpočíva aj psík Bobby, nazývaný tiež Greyfriars Bobby. Tento verný psík neopustil svojho majiteľa ani po smrti a 14 rokov strávil pri jeho hrobe. Soška Bobbyho v blízkosti cintorína je vyhľadávanou turistickou atrakciou.
Momentka z ulice pri Greyfriars Kirkyard – vpravo soška Bobbyho Môj plán vychutnať si „coffee break“ v kaviarni, kde sedávala a písavala J. K. Rowlingová prekazil oznam, že následkom požiaru je zatvorená. Dúfam, že sa čoskoro znovu otvorí, pretože pohľad na Edinburský hrad a cintorín Greyfriars Kirkyard zo zadnej miestnosti kaviarne je naozaj úchvatný. Zážitkom tu bola aj návšteva toaliet, ktorých steny pokrývali odkazy fanúšikov Harryho Pottera z celého sveta. Nájsť tu miesto na vlastný odkaz bolo takmer nemožné.
Rodisko Harryho Pottera 
Známi spisovatelia tvoriaci v The Elephant House Pri každej návšteve Edinburghu mám pocit, že zase pribudol nejaký nový obchodík s tématikou Harry Pottera. Pre fanúšika týchto kníh je Edinburgh hotový raj a môže si tu nakúpiť predmety od výmyslu sveta. Typickým suvenírom je šál jednej zo štyroch fakúlt Rokfortu. Pri potulkách mestom tak možno stretnúť množstvo „študentov Rokfortu“, ktorí šálom dávajú najavo svoju príslušnosť či sympatie s Chrabromilom, Slizolinom, Bifľomorom či Bystrohlavom.
Fanúšikovia Harryho Pottera si tu určite prídu na svoje Okrem veľkých kníhkupectiev je v Edinburghu aj množstvo malých antikvariátov, ktoré pri troške fantázie pripomínajú rokfortskú knižnicu.
Knihomoľský raj 
Knihy, knihy, všade samé knihy Vyhľadávanou lokalitou najmä pre fanúšikov Harryho Pottera je Victoria Street, ktorá bola inšpiráciou pre Šikmú uličku. Je to určite jedna z najmalebnejších ulíc Edinburghu, kde farebné fasády domov kontrastujú s inak všadeprítomnou šedou architektúrou.
Victoria Street alebo aj Šikmá ulička 
Večerný pohľad na hotel Balmoral na Princes Street.
V jednom z hotelových apartmánov J. K. Rowlingová dopísala posledný diel Harryho Pottera.Kto chce na chvíľu zažiť atmosféru pravej anglickej dedinky (pardon, škótskej), odporúčam navštíviť Dean Village. Podľa názvu by sa mohlo zdať, že pôjde o nejakú dedinku v okolí Edinburghu. Toto malebné miesto sa však nachádza len pár minút chôdze od rušnej Princes Street. Je to hotová oáza vidieckeho prostredia v centre mesta.
Malebná Dean Village Náš posledný deň v Edinburghu sa na nás podvečer usmialo šťastie v podobe slnečného počasia. Mohli sme si tak vychutnať Edinburgh Castle zaliaty slnkom ako aj priam oslepujúce slnečné lúče na Princes Street.
Vzácne slnečné chvíľe v Edinburghu Toto bola len malá ochutnávka toho, čo Edinburgh ponúka a čo sme my stihli navštíviť v rámci relatívne krátkeho času a za nie práve najpriaznivejšieho počasia, pred ktorým sme sa často schovávali v obchodoch, reštauráciách či kaviarničkach – ale aj to patrí k Edinburghu. Veď práve v jednej z kaviarní písala J. K. Rowlingová svoje najslávnejšie dielo.
Vďaka Edin za opäť raz dokonalé dobitie bateriek. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu!
Farebná jeseň v Edinburghu * TIP: Výlet do Edinburghu je vďaka priamemu letu z Bratislavy veľmi ľahko dostupný v ktoromkoľvek ročnom období. Počasie je, samozrejme, nevyspytateľné, ale Edinburgh má svoje čaro vždy. Odporúčam prelom apríla a mája, kedy kvitnú čerešne a Princes Street a hlavne park The Meadows sú fotografickým rajom (ak práve neprší). Kto má rád jesenné farby a pochmúrnejšiu atmosféru, ideálnu na návštevu množstva fotogenických cintorínov, odporúčam obdobie od polky septembra do konca októbra. Ak náhodou budete mať to šťastie, že v Edinburghu zažijete slnečné počasie, nedajte sa oklamať a buďte vždy pripravení na to, že sa to môže veľmi rýchlo zmeniť a skôr či neskôr zažijete pravý škótsky dážď.
Ross Fountain a Edinburgh Castle -
Netradičná letná dovolenka v Strednej Ázii – Uzbekistan
V čase, keď väčšina Slovákov zamieri na letné dovolenky k moru do tradičných destinácií ako sú Chorvátsko, Grécko, Egypt či Turecko, my sme sa vybrali spoznávať Strednú Áziu (Kazachstan, Kirgizstan, Uzbekistan). Považujem sa za otvoreného človeka, ktorý nie je poznačený tradičnými predsudkami či stereotypmi spájanými s inými krajinami či kultúrami, no napriek tomu ma krajiny Strednej Ázie príjemne prekvapili a aj naše Slovensko by sa v mnohom mohlo nimi inšpirovať (minimálne úrovňou železničných staníc, rýchlosťou vlakov a čistotou v mestách).
Železničná stanica v hlavnom meste Uzbekistanu – Taškente 
Železničná stanica v Samarkande Náš dvojtýždenný pobyt v Strednej Ázii bol len malou ochutnávkou toho, čo tento región ponúka, keďže každá z navštívených krajín by si zaslúžila samostatnú cestu.
V Kazachstane a Kirgizstane sme obdivovali najmä prírodné krásy, ktoré v mnohom prekonali moje očakávania. Niekedy som nevedela, či som sa náhodou neocitla v Austrálii, na Novom Zélande či v prírodných parkoch USA. O tom však možno niekedy nabudúce.
Čarynský kaňon – kazašský Grand Canyon 
Jeti-Ögüz Rocks – legendárne červené skaly Kirgizstanu
Skazka Canyon – Rozprávkové údolie v Kirgizstane Mňa ako osobu, ktorú odmalička fascinoval svet Orientu, lákali práve slávne historické mestá na trase Hodvábnej cesty v Uzbekistane. A práve o nich a atmosfére, ktorá v nich vládla, je tento príspevok.
I keď hlavným lákadlom všetkých cestovateľov v Uzbekistane je určite Samarkand a Buchara, čas strávený v hlavnom meste ma presvedčil, že Taškent je možno trochu neprávom v ich tieni.
TAŠKENT
Námestie Chast Imam – duchovné centrum Taškentu V areáli Chast Imam v Taškente sa ukrýva najstarší Korán na svete, pochádzajúci z éry tretieho kalifa Usmána zo 7. storočia. V priestoroch, kde sa tento vzácny rukopis nachádza, bolo zakázané fotografovať. O to viac sa však dala precítiť atmosféra, ktorá je s týmto historickým pokladom spojená. Súčasťou objektu bola aj výstava Koránov v rôznych svetových jazykoch. Slovenskú verziu sme nenašli, českú však áno.
Námestie Chast Imam v Taškente 
Prvý kontakt s tradičnými suvenírmi v Taškente Návšteva bazárov v Strednej Ázii patrí k nezabudnuteľným zážitkom – na obrovskej ploche sa tu predáva všetko od čerstvých potravín, sušeného ovocia, orieškov a korenín cez domáce potreby až po oblečenie a elektroniku. V Taškente sme nemohli vynechať slávny Čorsu bazár.
Ponuka sušeného ovocia a orieškov na bazáre Čorsu v Taškente 
Korenie na bazáre Čorsu v Taškente V Taškente sme sa stihli previezť aj metrom a pozrieť si niektoré stanice, ktoré, podobne ako známe stanice moskovského metra, pripomínali skôr umelecké diela než obyčajné podzemné tunely určené na rýchly presun obyvateľov hlavného mesta.
Jedna zo staníc metra v Taškente Z Taškentu do Samarkandu, zo Samarkandu do Buchary a následne naspäť do Taškentu sme sa presúvali vysokorýchlostným vlakom Afrosiyob (staroveký názov Samarkandu). Najvyššiu rýchlosť sme mali 230 km/h.
Rýchlovlak Afrosiyob GASTRONOMICKÁ ODBOČKA
I keď má Uzbekistan jedny z najväčších prírodných zásob zlata na svete, dostupnejšie a chuťové bunky obohacujúcejšie je „zlato“ ukryté v uzbeckom jedle.
Uzbeckú kuchyňu si zamilujete po prvom súste
Najtradičnejším jedlom v Uzbekistane je plov. My sme si ho prvý raz vychutnali v Taškente v Plov centre, kde sa pripravuje v obrovských množstvách v obrovských nádobách nazývaných kazan. Základ tvorí ryža s mäsom (najčastejšie jahňacím), cibuľa, mrkva, cícer, prepeličie vajcia, často sa pridávajú hrozienka, ktoré plovu dodávajú sladkastú chuť. Na prípravu sa používa bavlníkový olej.
Príprava národného jedla Uzbekistanu – plovu v Plov centre v Taškente 
Plov – tradičné uzbecké jedlo 
Najchutnejšie manti s najjemnejším cestom sme jedli v Samarkande, kde nám ich pripravila pani, ktorá viedla aj kurzy varenia. Tie by určite stálo za to raz absolvovať. Manti sú taštičky z cesta plnené okoreneným mletým mäsom (sezónne aj tekvicou), ktoré sa varia vo vriacej vode. Najčastejšie sa podávajú so smotanou. 
Čajový servis s motívom kvetu bavlny – bieleho zlata Uzbekistanu, ktorý je súčasne aj jedným z jeho najväčších vývozcov 
Zákazové symboly v uzbeckej reštaurácii – neklamný znak toho, že hlavným náboženstvom Uzbekistanu je islám
SAMARKAND
Prehliadku Samarkandu sme začali na najznámejšom námestí Strednej Ázie a jednom z najkrajších námestí na svete – námestí Registan. Názov pochádza z perzštiny a znamená piesočné miesto alebo púšť. V minulosti sa tu okrem obchodovania konali aj verejné popravy. Nachádzajú sa tu neprehliadnuteľné stavby troch (nielen) náboženských škôl (madrás), ktoré sú majstrovskou ukážkou islámskej architektúry. Najstaršia je Ulug-begova madrasa z roku 1417, nasleduje Šer Dór z roku 1618 a Tilya-Kori z roku 1646. Spoločne tvoria jeden krásny architektonický celok.
Registan – najslávnejšie námestie celej Strednej Ázie Na námestie Registan sa oplatí vrátiť pri západe slnka, ktorý mu dodá pravú orientálnu atmosféru
umocnenú večerným osvetlením a zvukovo-svetelnou show.
Suveníry v Samarkande stráži postava učiteľa v madrase 
Suveníry zo Samarkandu 
Všadeprítomné islámske umenie Nasýtení krásou námestia Registan a bohatej ponuky suvenírov sme sa vybrali k observatóriu Ulug-bega.
Ulug-bek (doslova „veľký vládca“) bol uzbecký matematik, astronóm a od roku 1409 vládca Samarkandu. Významne sa zaslúžil o rozvoj vedy a výskumu v 15. storočí, kedy bola v Samarkande založená aj univerzita a prichádzali sem vedci a učenci. V Samarkande vybudoval trojposchodové observatórium s najlepšími prístrojmi svojej doby (sextant mal polomer vyše 40 metrov) a boli tu uskutočnené veľmi presné astronomické merania (dĺžku roka stanovili na 365 dní 6 hodín 10 minút 8 sekúnd, čo predstavuje odchýlku len 58 sekúnd od dnešných výpočtov). Taktiež tu bol vypracovaný katalóg hviezd, ktorý obsahoval najmenej 1 018 hviezd a ich umiestnenie na nočnej oblohe.
Socha Ulug-bega v Samarkande 
Ulug-beg sa spolu s ďalšími učencami venuje vedeckej činnosti 
Príklad učebníc používaných v madrasách v 15. storočí
Model Ulug-begovho observatória 
Z pôvodne trojposchodovej budovy observatória sa zachovali len podzemné priestory s časťou sextantu. 
Hlavné vedecké dielo Ulug-bega obsahujúce súradnice 1 018 hviezd Po chutnom obede v miestnej reštaurácii sme strmým schodiskom vstúpili do areálu Shah-i-Zinda. Je to starobylá nekropola, kde sa nachádzajú mauzóleá, v ktorých sú pochovaní vládcovia timurskej dynastie.
Nádherne zdobené mauzóleá v Shah-i-Zinda v Samarkande Názov Shah-i-Zinda znamená „žijúci kráľ“ a spája sa s legendou súvisiacou s Kusámom ibn Abbásom, bratrancom proroka Muhammada (pbuh), ktorý tu je pochovaný. V 7. storočí prišiel do Samarkandu šíriť islám a podľa legendy kvôli svojej viere prišiel o hlavu, avšak nezomrel, zobral si hlavu so sebou a odišiel do hlbokej studne, kde sa napil vody života a stal sa nesmrteľným.
Nápis pri vstupe do mauzólea Kusáma ibn Abbása – Prorok Muhammad (pbuh) povedal: „Kusám ibn Abbás sa mi svojou povahou a vzhľadom podobá viac než ktorákoľvek iná osoba.“ 
Interiér mauzólea Kusáma ibn Abbása
Shah-i-Zinda je jedno z najposvätnejších a zároveň aj najfotografovanejších miest Uzbekistanu.
Jedno z mnohých fotogenických zákutí v komplexe Shah-i-Zinda 
Chvíľa strávená v modlitbe v Shah-i-Zinda 
Mešita Bibi-Chanum – manželky Timura Veľkého Architektúra v Samarkande bola naozaj monumentálna. Skutočnú orientálnu rozprávku sme však zažili v Buchare.
BUCHARA
Buchara nás privítala teplotou okolo 40 °C. Možno aj vďaka tomu sme mali celé mesto akoby len pre seba, lebo okrem zopár zahraničných turistov (predsa len, boli sme tu mimo hlavnej sezóny, ktorá je od októbra do mája) boli malebné uličky a zákutia starého mesta ľudoprázdne. Ešte aj miestni pouliční predajcovia zväčša len posedávali alebo polihovali vo vnútri svojich obchodíkov. Napriek tomu, či možno práve vďaka tomu, nás Buchara očarila. Cítili sme sa trochu ako cestovatelia v časoch Agathy Christie, keď ešte nebol rozšírený masový turizmus.
Na pravé poludnie sa ulicami Buchary prechádzajú len turisti zo Slovenska V uliciach vládlo magické ticho prerušované len údermi nástrojov množstva remeselníkov, ktorí vo svojich dielničkách vyrábali nože, dýky, nožnice v tvare bociana a iné zaujímavé predmety, ktoré následne, najmä vo večerných hodinách, keď mesto akoby zázrakom ožilo, predávali.
I keď v Buchare už nevládol čulý obchodný ruch ako v časoch najväčšej slávy Hodvábnej cesty, zvláštnu atmosféru tajomného Orientu bolo cítiť na každom rohu. 
Pohľad do dielne na výrobu tradičných uzbeckých nožov a šablí. 
Ponuka vreckových nožov a neobyčajne ostrých nožníc (prestrihli aj železné pláty) 
Jedna z mnohých terás v centre Buchary 
Pri troške šťastia sa možno v Buchare dá nájsť aj lietajúci koberec 
Ponuka suvenírov zahŕňala aj typické uzbecké pokrývky hlavy – ťubetejky V úzkych uličkách starého mesta sme natrafili aj na synagógu zo 16. storočia. Pred postavením prvej synagógy židia a muslimovia zdieľali spoločné miesto na modlitbu v mešite Magok-i-Attari.
Mešita Magok-i-Attari 
Bucharská synagóga zo 16. storočia Túlanie sa rozpálenými ulicami Buchary sme ukončili pri mauzóleu Ismaila Samaniho. Je to najstaršia stavba v Buchare, pochádza zo začiatku 10. storočia. Ide o ukážkový príklad ranej islámskej architektúry a obsahuje ešte prvky zoroastriánskych chrámov ohňa. Do dnešných čias sa mauzóleum zachovalo len náhodou, keďže bolo stáročia pokryté pieskom a bahnom až kým ho neobjavili na začiatku 20. storočia.
Mauzóleum Ismaila Samaniho 
Suveníry z Buchary 
Kaligrafické umenie je v Buchare stále prítomné 
Štýlové servírovanie tureckej kávy v Buchare
Večer v Buchare je ako vystrihnutý z rozprávok Tisíc a jednej noci Posledný deň v Buchare sme navštívili komplex Bahauddin Nakshbandi a palác posledného emira Buchary, ktorý tu vládol až do jej dobytia Červenou armádou v roku 1920.
Bahauddin Naqshbandi (1318 – 1389) bol duchovným učiteľom Timura Veľkého, zakladateľa timurskej dynastie a starého otca Ulug-bega. Založil súfický rád Naqshbandi. Jeho filozofiou bolo „srdce a myseľ Bohu a ruky práci“. Mauzóleum Bahauddin Naqshbandi na predmestí Buchary je považované za „Mekku“ Strednej Ázie. Rovnako ako historické centrum Samarkandu a Buchary, je i tento komplex zapísaný v zozname UNESCO.
Mauzóleum Bahauddin Naqshbandi 
Mauzóleum Bahauddin Naqshbandi Palác Sitorai Mokhi-Khosa bol postavený v rokoch 1912-1918 na príkaz posledného emira Buchary, ktorým bol Mir Sayyd Muhammad Alim Khan. Miesto pre stavbu paláca bolo zvolené starobylou metódou určenou na výber lokalít pre dôležité budovy – na zamýšľané miesta výstavby rozložili mŕtve telá oviec a na mieste, na ktorom sa mŕtve telá rozložili najmenej, začali stavať. Tento spôsob sa osvedčil, keďže v danej lokalite sú iné klimatické podmienky ako vo zvyšku Buchary a ani v tých najhorúcejších dňoch tu nie je príliš teplo. Na samotnej výstavbe paláca sa podieľali najlepší bucharskí majstri tej doby ako aj ruskí inžinieri, ktorí dokázali umne skombinovať orientálny a západný architektonický štýl. Podľa legendy venoval emir tento palác svojej žene Sitore. Celý názov v tadžickom jazyku znamená „hviezda žiariaca ako mesiac“. Vo vnútri paláca možno vidieť zaujímavý interiér, nábytok, čínsky a japonský porcelán a zbierku národného oblečenia z 19. storočia vrátane zlatej výšivky. V záhrade paláca sa voľne pohybujú pávy.
Palác posledného bucharského emira 
Palác posledného bucharského emira – háremová časť S Bucharou sme sa rozlúčili pri stavbe Chor Minor (doslova „štyri minarety“) z roku 1807. Je to historická vstupná brána do dnes už neexistujúcej madrasy. Každý z „minaretov“ má odlišnú výzdobu a obsahuje prvky štyroch náboženstiev – islámu, kresťanstva, zoroastrizmu a budhizmu. Na jednom z „minaretov“ možno vidieť hniezdo s umelými bocianmi. Podobné hniezda s umelými, a niekedy aj živými bocianmi sú pre Uzbekistan typické. Bociany ako symbol šťastia, plodnosti a rodiny si tu veľmi vážia, čo potvrdzujú aj všadeprítomné nožnice špeciálne vyrobené v tvare tohto vtáka.
Chor Minor – „štyri minarety“ Podľa legendy dal Chor Minor postaviť bohatý kupec, ktorý mal štyri krásne, múdre a šikovné dcéry. Ich krásu však zakrýval závoj. Rozmýšľal, ako im nájsť vhodných manželov. Inšpirovaný svojimi cestami do Indie, kde obdivoval Taj Mahal v Agre a Charminar v Hajdarábade, rozhodol sa postaviť stavbu so štyrmi rôzne zdobenými minaretmi, ktoré predstavovali jedinečnú krásu i osobnosť každej z dcér. Zo strany starostlivého otca išlo o výborný marketingový ťah a keďže stavba sa nachádzala na trase slávnej Hodvábnej cesty, čoskoro sa všetky jeho dcéry dobre vydali.
Rozlúčka s Bucharou a pohľad na všadeprítomné koše na separovaný odpad Okrem veľmi priateľských obyvateľov, ktorí sa s nami často chceli fotiť, nás v Uzbekistane prekvapila aj všadeprítomná čistota ulíc a dôraz na zeleň v mestskom prostredí, ktorá je v letných horúčavách tak veľmi potrebná.
Táto nezvyčajná letná dovolenka mi opäť potvrdila, že najlepšou investíciou do vzdelávania a boja s predsudkami je cestovanie. Čítanie pomáha rozširovať obzory, no osobná skúsenosť je na nezaplatenie.
-
Návrat k cestovateľským zápiskom
Je to neuveriteľné, ale tento rok v októbri to bude 15 rokov od mojej poslednej návštevy Egypta. Táto cesta bola splnením môjho veľkého sna – poznávacieho zájazdu spojeného s plavbou po Níle. Počas celej cesty som si robila poznámky, vlastne skôr dosť podrobné zápisy zážitkov každého dňa. Pred cestou som veľa inšpirácie a praktických tipov našla na jednej českej stránke, ktorá dnes už, bohužiaľ neexistuje. Po návrate som všetky svoje poznámky prepísala do počítača a zverejnila práve na tejto stránke. Ak si dobre pamätám, malo to celkom úspech, keďže išlo o dosť autentické popisy a postrehy.
Ako sa vraví, nič sa nedeje náhodou a práve teraz, o 15 rokov neskôr som si povedela, že sa skúsim vrátiť k písaniu cestovateľských zápiskov. Ako veľa iných vecí, aj tento nápad som zdieľala so sestrou, ktorej sa to veľmi zapáčilo a tiež by si to rada vyskúšala. Tak uvidíme, s čím sa pripojí. Pravdou je, že tohtoročné letné dovolenky sú vhodným materiálom na otestovanie našich schopností sprostredkovať naše zážitky z pre Slovákov stále dosť netradičných cestovateľských destinácií. Držte nám palce, nech to stojí za to.
Netradičné cestovateľské zážitky a postrehy 